Albrechtovci

Hudba v dome Albrechtovcov

Tradícia muzicírovania v Albrechtovskej rodine bola dlhšia ako ich pobyt v dome na Kapitulskej. Rodinné pestovanie komornej hudby patrilo k neodmysliteľnej súčasti života vzdelanej bratislavskej meštianskej spoločnosti. Hudba znela prirodzene a pravidelne napríklad v rodine Jurenákovcov (u ujca Margaréty Albrechtovej – Alexandrovej manželky), ktorá mala osobné styky s Brahmsom a Wagnerom, vždy sa hrávalo v rodine Riegelovcov (u tety Margaréty Albrechtovej), kde hosťovalo napríklad aj České kvarteto, i v rodine Lehnerovcov (u sestry Margaréty Albrechtovej) a u mnohých ďalších.

Prirodzene a o to intenzívnejšie, že išlo o muzikantskú rodinu, sa hrávalo aj v byte u Albrechtovcov, ktorí bývali spočiatku na Lodnej č. 12 a neskôr, po druhej svetovej vojne, na Kapitulskej č. 18 (dnes č. 1). Rodinu Alexandra Albrechta navštevoval pravidelne viedenský dirigent Rudolf Nilius, barytonista Elemér John, dirigent Ladislav Holoubek, skladatelia Mikuláš Schneider-Trnavský, Emanuel Maršík, Iša Krejčí, kritici Ivan Ballo, Gustáv Koričánsky, dirigent a violončelista Ľudovít Rajter, mladý Eugen Suchoň, Štefan Németh-Šamorínsky a mnoho ďalších. Domáca komorná hra bola bežnou súčasťou návštevy.

Ján Albrecht prebral a rozvíjal po smrti otca domáce muzicírovanie ako niečo, čo patrilo neodmysliteľne k ušľachtilému tráveniu „voľného“ času a prepojil ho neskôr so svojou profesiou učiteľa komornej hudby zameranej na hudbu dávnych storočí (vyučovať začal tento predmet na VŠMU v roku 1967). Keď po odchode Ota Ferenczyho z postu rektora VŠMU nemalo nové vedenie školy záujem o udržanie voliteľného predmetu „Stará hudba“, presťahoval Ján Albrecht najusilovnejších študentov svojej triedy do svojho domu na Kapitulskej. To bol impulz k vzniku Kruhu priateľov starej hudby, z ktorého sa pozvoľna kreovala Musica aeterna – prvé teleso venujúce sa programovo a profesionálne starej hudbe na Slovensku.

Alexander Albrecht

1885 Arad – 1958 Bratislava

Štúdium

Alexander Albrecht (1885 Arad – 1958 Bratislava) – skladateľ, dirigent a pedagóg – získaval prvé vedomosti o hudbe u bratislavského dómskeho organistu Karla Forstnera. Počas štúdií na Kráľovskom maďarskom katolíckom gymnáziu (objekt dnešnej Univerzitnej knižnice na Klariskej ulici v Bratislave) sa zoznámil s Bélom Bartókom a Ernőm Dohnányim. V rokoch 1904 – 1908 študoval na Hudobnej akadémii v Budapešti – kompozíciu u Hansa Koesslera, hru na klavír u Istvána Thomána a Bélu Bartóka, dirigovanie u Franza Szandtnera a komornú hudbu u Davida Poppera. Súbežne absolvoval v Budapešti štúdium práva.

Profesionálny život

Od roku 1908 bol organistom Dómu sv. Martina v Bratislave, roku 1921 sa stal dirigentom Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina a riaditeľom Mestskej hudobnej školy. Mal nesporné zásluhy na skvalitnení interpretačného umenia spolku a uvádzaní diel hudby 20. storočia v rámci bohoslužieb i verejných koncertoch. Alexander Albrecht zastával oba posty až do rozpustenia spolku a školy roku 1942, resp. 1952. Svojím pedagogickým pôsobením v dome regenschoriho najskôr na Lodnej 12 a neskôr na Kapitulskej 1 ovplyvnil profesionálny rast mnohých slovenských skladateľov a interpretov mladej generácie.

Tvorba

Albrecht patril k prvým skladateľom 20. storočia z územia dnešného Slovenska, hudba ktorého rezonovala v zahraničí. Jeho jazyk a štýl vychádzali z nemeckej romantickej tradície (Brahms, Reger), neskôr ich obohatil o prvky impresionizmu a expresionizmu. Bol syntetikom s osobitým citom pre formu budovanú prostredníctvom variačného rozvíjania.

Kľúčovú oblasť v jeho tvorbe predstavuje komorná hudba (Klavírne kvinteto, Sláčikové kvarteto D dur a i.) a piesňová tvorba (Rosenzeit, A szépség himnusza, Tri básne z cyklu Das Marienleben a i.). Tvorba z rokov 1925 – 45 prezrádza príklon až k atonalite a ideálom novej vecnosti (Sonatína pre 11 nástrojov, Tobias Wunderlich, Cantate Domino a i.). Posledné obdobie (1946 – 1957) charakterizuje zjednodušenie jazyka, príklon k neoklasicizmu a folklorizmy (Variácie, Šuhajko, Koncertantná suita pre violu a klavír).

Alexander Albrecht bol osobnosťou s hlbokými znalosťami z oblasti literatúry, dejín umenia i práva. Mal blízky vzťah k prírode ako nevyčerpateľnému inšpiračnému zdroju umeleckej tvorby a úctu k výtvorom ľudského umu. Jeho bohatá literárna a esejistická tvorba je zdokumentovaná a dostupná v publikácii Albrecht, A.: Túžby a spomienky. Hudobné centrum 2008. Uvedená publikácia obsahuje aj štúdiu o Alexandrovi Albrechtovi z pera Vladimíra Godára, ktorý bol editorom knihy.

Jan Albrecht

1919 Bratislava – 1996 Bratislava

Štúdium

Ján Albrecht (1919 Bratislava – 1996 Bratislava) – pedagóg, muzikológ, violista a zakladateľ súboru Musica aeterna – získaval základy hudobného vzdelania (husľová hra) v detstve u profesora Georgea Actardjiefa. Interpretačné obzory si rozširoval v ranej mladosti účinkovaním v domácom kvartete (viola) a v Cirkevnom hudobnom spolku (husle).

V roku 1937 začal študovať violovú hru u profesora Gabriela Paulínyho na Konzervatóriu v Bratislave. Po vojne nastúpil ako huslista a violista do Orchestra SND. Konzervatórium ukončil roku 1950, VŠMU roku 1954 vo violovej triede profesora Rudolfa Hofmanna.

Profesionálny život

Už počas štúdií sa Ján Albrecht (priateľmi a rodinou prezývaný Hansi) začal profilovať nielen ako interpret, ale aj ako osobnosť so záujmom o reflexiu umeleckých a vedeckých problémov, o teóriu umenia i exaktné vedy a ako človek s darom nazerať na problémy estetiky či matematiky z osobitého uhla pohľadu. Dokumentujú to rukopisné texty Expresionizmus a jeho radikalistické ohodnotenie, Zovšeobecnenie Eulerovho teorému binominálnych koeficientov, či Diskusné zošity o niekoľkých otázkach estetiky a i. Roku 1957 publikoval vysokoškolské skriptá Teoretické základy husľovej hry. Polovicu 50-tych rokov možno považovať za počiatok Albrechtovho sústredeného celoživotného záujmu o výtvarné umenie, estetiku a hudbu pretaveného do rukopisných textov, štúdií, esejí, recenzií, skrípt, kníh a editorských aktivít. „Literárny“ odkaz Jána Albrechta sa počíta na stovky textov, písaných väčšinou v nemčine, v slovenčine ale i v angličtine.

Pedagóg

Po odchode z orchestra SND začal Ján Albrecht pôsobiť ako pedagóg – v rokoch 1955 – 1960 vyučoval na Katedre hudobnej výchovy Vysokej školy pedagogickej v Bratislave, v 1960 – 1967 na Katedre hudobnej vedy FF UK, v rokoch 1967 – 1982 na Katedre hudobnej výchovy PdF UK v Trnave a súbežne viedol triedu komornej hry na VŠMU v Bratislave.

Musica aeterna

Paralelne s „oficiálnym“ pedagogickým pôsobením založil najprv komorné združenie Collegium musicum, roku 1968 Kruh priateľov starej hudby, z muzicírovania ktorého vznikla postupne Musica aeterna – prvý súbor venujúci sa programovo oživovaniu prameňov starej hudby prednostne z územia dnešného Slovenska a Európy.

Tvorba a dom Albrechtovcov

V sedemdesiatych rokoch publikoval prvé zväzky edície Fontes Musicae in Slovacia, skriptá Hudobná estetika pre poslucháčov PdF UK, v osemdesiatych rokoch knihy Podoby a premeny barokovej hudby, Eseje o umení. Naďalej viedol súbor Musica Aeterna, editoval nové vydania prameňov starej hudby zo Slovenska (Castor a Pollux) publikoval recenzie, štúdie, eseje a ďalšie texty v odbornej tlači a „organizoval“ neformálne umelecké stretnutia vo svojom dome.

Po odchode do dôchodku roku 1982 zostal aktívny ako esejista, redaktor, muzikológ, bádateľ v oblasti hudobných prameňov a ponechal si triedu violovej a komornej hry na VŠMU (do roku 1989). Jeho dom na Kapitulskej sa stal ešte silnejším magnetom pre študentov, učiteľov, výtvarníkov, vedcov, aktívnych muzikantov, nadšených amatérov – slovom pre všetkých, ktorí prejavovali skutočný záujem o umenie, spoločenské vedy či matematiku. Ján Albrecht v ňom vytvoril s manželkou Vierou prostredie otvorené novým myšlienkam, poučeným dišputám, kontroverzným debatám, ale i prostým ľudským priateľským a občas i bonvivánskym stretnutiam.

V deväťdesiatych rokoch dokončil rukopis knihy Errinerungen eines Pressburger Musikers, hosťoval na Viedenskej univerzite, pripravil pre tlač knihu Die Geisteswelt des Schönen a pokračoval v písaní kratších textov. V rokoch 1992 – 1993 podstúpil náročné operácie očí a srdca, 20. novembra 1996 náhle zomrel v záhrade svojho domu na Kapitulskej.

Spoločenské „uznanie“

Bývalý režim sa Jánovi Albrechtovi „odvďačil“ za jeho celoživotnú pedagogickú prácu, ktorá sa nikdy neobmedzovala na čas určený rozvrhom, doživotným postom odborného asistenta. Treba otvorene povedať, že tento režim častokrát stelesňovali jeho dlhoroční kolegovia – pedagógovia.

Oneskorenou satisfakciou za celoživotné pedagogické a muzikologické úsilie (ktorej sa Ján Albrecht nikdy nedovolával) mu bola docentúra udelená roku 1991, funkcia predsedu slovenskej sekcie Európskeho združenia pedagógov sláčikových nástrojov ESTA (1991), Cena Jozefa Kresánka Slovenského hudobného fondu (1991) a profesúra z roku 1995. Cenu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy získal 19. decembra 1996 – mesiac po smrti, in memoriam.

Rodina Albrechtovcov slúžila umeniu, vede, vzdelanosti a Bratislave dokumentovateľne vyše sto rokov (starý otec Jána Albrechta – Johann bol učiteľom na Kráľovskom katolíckom maďarskom gymnáziu na Klariskej ulici, neskôr riaditeľom nemeckej reálky na Zochovej ulici). Smrťou Jána Albrechta odišiel posledný mužský potomok bratislavskej Albrechtovskej rodiny.

Predkovia a ďalší členovia rodiny

Rodina Jána Albrechta mala široko rozvetvené korene tak na strane otca Alexandra Albrechta, ako aj na strane matky Margaréty Albrechtovej, rodenej Fischer.

Alexandrov otec Johannes Albrecht (1852 – 1926), sčítaný a vzdelaný človek, bol pedagógom na prešporskom katolíckom gymnáziu (budova klariského kláštora – dnes Univerzitná knižnica), potom riaditeľom štátnej reálky (budova dnešnej VŠMU na Zochovej ulici), neskôr hlavným študijným okresným inšpektorom a napokon kustódom Mestského múzea. Alexandrova matka Mária (Mariska) Albrechtová, rod. Vaszary (1864 – 1913), bola neterou uhorského primasa a kardinála Kolosa Vaszaryho. Umelecké sklony Vaszaryovcov dokumentujú povolania jej najbližších príbuzných – jej bratranec János Vaszary (1867 – 1938) patril k významným maliarom, jej synovec Gábor Vaszary (1897 – 1985) bol spisovateľom a scenáristom, neter Piri Vaszary (1901 – 1965) zase herečkou.

Výnimočnou postavou z rodiny Albrechtovcov bol aj Thomas Messer, syn Alexandrovej sestry Agáty. Peripetie vojny ho zaviali do USA, kde sa ako absolvent parížskej Sorbonny postupne stal riaditeľom Roswellského múzea v Novom Mexiku, šéfom Amerického umeleckého združenia, riaditeľom Ústavu súčasného umenia v Bostone a nakoniec stál v čele múzea Solomona R. Guggenheima v New Yorku.

Pôvod Alexandrovej manželky Margaréty Fischer (1887 – 1985) dáva možnosť nahliadnuť do genealógie niekoľkých významných prešporských meštianskych rodín – rodiny Fischerovcov, Fröhlichovcov, Jurenákovcov a Lehnerovcov. Johann Fischer najstarší, člen prešporského mestského zastupiteľstva a komorný radca, bol za zásluhy o rozvoj obchodu roku 1832 povýšený cisárom Františkom I. do šľachtického stavu. Roku 1825 založil spolu s lekárom Michaelom Schönbauerom v Prešporku továreň na výrobu šampanského podľa originálneho francúzskeho receptu, s ktorou získal na svetovej výstave v Paríži roku 1867 bronzovú medailu! Jej zakladateľom nebol teda Ján Evangelista Hubert, ako sa donedávna predpokladalo. Ten továreň odkúpil od Johanna Fischera až v 1877. Dve generácie Fischerovcov, Johanna najstaršieho a Johanna mladšieho, ktorý bol dedom Margaréty Fischer, patrili k najmajetnejším, no zároveň spoločensky angažovaným rodinám mesta. Zastávali vysoké funkcie v rodiacom sa odvetví bankovníctva, v priemyselnej a obchodnej komore, ale aj v charitatívnych a podporných spolkoch. Otec Margaréty – Johann najmladší (1841 – 1911) slúžil v c. k. rakúskej armáde, za čo mu priznali striebornú pamätnú medailu. Civilným povolaním bol colným špeditérom kráľovskej uhorskej štátnej železnice.

Matka Margaréty Albrechtovej (Fischer) pochádzala z rodu Jurenákovcov. Tí sa usadili v Prešporku pred rokom 1803 a hoci nepatrili spočiatku k zámožným rodinám, ich obchodovanie s drevom muselo byť úspešné. Dokazujú to portréty Adama a Ludmilly Jurenákovcov, ktoré namaľoval známy rakúsky maliar Johann Peter Kraft roku 1810. Objednávka takýchto diel u člena viedenskej akadémie a profesora historickej maľby iste nebola lacná. Početnú rodinu Jurenákovcov charakterizovala odvaha a túžba po vzdelaní a spoločenskom uplatnení – Jozef Jurenák (1809 – 1857) študoval farmáciu v Paríži, cestoval po Európe, hlavne po Veľkej Británii. Margarétin starý otec Anton Jurenák (1813 – 1896) absolvoval obchodnú cestu po Nemecku, Francúzsku, Anglicku, Holandsku, Belgicku, Prusku, Švajčiarsku, Taliansku, Grécku, Turecku a Rusku. V osemdesiatych rokoch 19. storočia sa uvádza v adresároch ako majiteľ domu na Gröslingovej č. 4, čo je zadný vchod do Jurenákovského paláca (dnešného sídla Miestneho úradu Bratislava – Staré mesto). Ako predstaviteľ 1. dunajskej paroplavebnej spoločnosti použil (ako prvý!) parník skonštruovaný v Anglicku pre dunajskú lodnú dopravu. Jeho mladší brat Karol bol veľkým obdivovateľom Richarda Wagnera, viedol korešpondenciu s Robertom Volkmannom (1815 – 1885), ktorý mu venoval 3. Serenádu pre sláčikový orchester, priatelil sa s Johannesom Brahmsom, ktorý bol hosťom v Jurenákovskom paláci, kde sa usporadúvali rodinné koncerty.

Sestra Margaréty Albrechtovej (Fischer) Gertrúda sa vydala za Gustava Lehnera. Ich syn Eugen Lehner sa stal violistom v svetoznámom Kolischovom kvartete, ktoré premiérovalo 3. a 4. sláčikové kvarteto Arnolda Schönberga, Bergovu Lyrickú suitu, Webernove Sláčikové trio a Sláčikové kvarteto rovnako ako 6. sláčikové kvarteto Bélu Bartóka. Kolischovci študovali diela výhradne z partitúr, nie z partov, hrali unikátne spamäti a stali sa jednými z najzasvätenejších propagátorov novej hudby v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Po úteku z Európy pred fašizmom sa uchádzal Eugen Lehner o miesto v skupine viol v Bostonskom symfonickom orchestri. Keď ho šéfdirigent Sergej Kusevickij videl roku 1939 na prehrávkach v BSO, vzal ho bez konkurzu, pamätal si ho z uvedenia Bergovej Lyrickej suity spred desiatich rokov v nemeckom Wiesbadene. Lehner hral v BSO do roku 1982, paralelne pôsobil najprv v Stradivari Quartet, potom v Boston Fine Arts Quartet a ako pedagóg na New England Conservatory odchoval desiatky svetových komorných hudobníkov.

Vzdelanými, citlivými a kultivovanými ženami boli napokon Margaréta Albrechtová (Fischer) a jej sestra Jeanny Fischer (1883 – 1970). Jeanny získala roku 1902 diplom prešporského učiteľského ústavu, nevydala sa, bola celoživotnou spoločníčkou rodiny Albrechtovcov a žila s nimi v spoločnej domácnosti najprv na Lodnej ulici a neskôr na Kapitulskej č. 1. Alexandrova manželka Margaréta absolvovala roku 1910 učiteľský ústav, ešte predtým roku 1905 získala diplom učiteľky pre ľudovú obecnú školu, neskôr sa stala poslucháčkou Filozofickej fakulty Uhorskej kráľovskej akadémie v Budapešti a Alžbetínskej univerzity v Prešporku. V rokoch 1909 a 1910 navštevovala kurzy francúzštiny v Ženeve a Paríži. Alexandra Albrechta si zobrala 28. apríla 1918. Napriek vynikajúcemu vzdelaniu a kvalifikácii učila stále na najnižšom vzdelávacom stupni – na nemeckej ľudovej škole na Zochovej ulici.

(Spracované podľa štúdií Zuzany Francovej zo zborníkov Múzea mesta Bratislavy)

Zo spomienok na Dom Albrechtovcov

„Osobnosť Jána Albrechta priťahovala študentov, ktorí boli nadšení jeho duchom, vedomosťami z oblasti hudby a výtvarného umenia, všeobecným rozhľadom a vtipom. Albrechtovej srdečnosti škola nepostačovala, preto vyučoval doma, kde každého ponúkol čajom alebo kávou v porcelánových šálkach, vyučovaciu hodinu podľa potreby predlžoval. Atmosféru a podmienky spoluvytvárala jeho mamička, ktorú každý nazýval Gréti néni, a od roku 1969 jeho manželka Viera. Rovnako nezištne sprístupňoval svoju bohatú knižnicu, ku ktorej mal prístup každý, dokonca aj za neprítomnosti pána domu“…„Študenta si vždy vypočul a diskutoval s ním aj o vzdialenejších témach, ktoré boli potrebné pre pochopenie problému“…. „V kolektíve dodržiaval zásadu kvalitatívnej hierarchie – ak niekto niečo ovláda lepšie ako ostatní, nech uplatní svoje schopnosti v plnej miere. Univerzálnou Albrechtovou črtou bola snaha vzbudiť zmysel pre krásu, nadšenie a pestovať aj v pedagogických vzťahoch humor.“ (Veronika Bakičová: Musica aeterna & Ján Albrecht, AEPress, 2006)

Skladateľ profesor Ivan Parík popisuje atmosféru stretnutí a začiatky Hansiho „Univerzity na Kapitulskej“ nasledovne: „Po omši (v Dóme sv. Martina) sa išlo do Albrechtovho domu, kde vládla ľudskosť, dobrota, kultivovanosť, hudobnícke a výsostne intelektuálne prostredie, úcta rodiny a priateľov voči sebe navzájom. Pestovala sa tam tolerantnosť voči názoru, hrala sa komorná hudba, hovorilo sa o literatúre, výtvarnom umení, bol tam duch porozumenia a pýtania sa „prečo je to tak“. Pozvoľna preberal vedúcu líniu (po otcovi Alexandrovi) Hansi, s ktorým sme sa stali životnými priateľmi“.

Muzicírovanie nebolo teda u Albrechtovcov niečím importovaným, bol to spôsob života. Hansiho dlhoročný komorný spoluhráč a priateľ Ladislav Kupkovič hovorí: „Hansi bol zamilovaný do komornej hry, kedykoľvek bol ochotný obetovať na to hodiny, dôležité však bolo, že mal na to infraštruktúru. Albrechtovci mali v skriniach skoro všetky noty, ktoré kedykoľvek len prichádzali do úvahy. Zaujímavé, že inak neporiadny Hansi mal v notách vždy absolútny poriadok. Infraštruktúra však išla aj ďalej, tak napríklad vždy tam bolo dosť (veľmi pekných) notových pultov, jeho teta doniesla vždy niečo malé na zjedenie (komorné hudby niekedy trvali celú noc!) a on zasa – a v tom bol naozaj géniom – vyrábal povestný a vynikajúci čaj.“

Vladimír Godár si už v citovanej knihe spomína na Hansiho a Albrechtovský dom ako na miesto, „kde sa nepestovala len láska k hudbe, ale predovšetkým láska k životu v jeho najrozmanitejších formách. Ak nás na školách učili hudbu robiť, u Hansiho sme sa ju učili milovať“… „Hansi bol jánusovskou, mnohotvárnou bytosťou, no všetky jeho podoby spájala dominantná črta – dobrota srdca, ktorá bola prejavom lásky. Za tento dar lásky ho tak mnoho ľudí milovalo, zaň milovali priestory jeho bytu a pre ňu si k nemu chodili.“

Citáty sú z knihy Veroniky Bakičovej: Musica aeterna & Ján Albrecht, AEPress, 2006